História

Územie Klokoča bolo dlhé stáročia len málo osídlené. Pastieri, drevorubači a uhliari si tu najprv stavali len prechodné obydlia. Celá Slatinská kotlina spolu s priľahlými lesmi patrila kráľovi, neskôr vígľašským zemepánom.

Ešte v 14. storočí prešlo Vígľašské panstvo do majetku kráľov z rodu Anjou. Panovníci sa tu často zdržiavali. Mnohé diplomy uhorského kráľa Žigmunda sú datované z Vígľaša. Kráľ sa na Vígľaši objavoval s celým svojim sprievodom, poriadal pre svojich hostí hostiny a vo svojich pralesoch organizoval hlučné honby na lesnú zver.

Aj kráľ Matej sem často chodieval, chcel svoje majetky viac osídliť a využiť na lesné hospodárstvo, poľovačky a rybolov.

Pôvodný Kráľovský erb obce Klokoč

Vojenská rola Vígľašského zámku sa začína obdobím prvých nájazdov Turkov – od roku 1542. Turci niekoľkokrát vyplienili Slatinu a Očovú. Obyvatelia týchto obcí sa húfne sťahovali a odnášali si potrebné veci na bezpečnejšie miesta.

Tu treba hľadať počiatok hustejšieho osídľovania územia Klokoča, pretože ľudia pred tureckým nebezpečenstvom utekali i do blízkych hôr. Tu si naklčovali zeme, vystavili drevený slamou pokrytý dom a stodolu, kurivo im poskytovali blízke lesy.

Turci sem prichodili od Modrého Kameňa cez Horný Tisovník a Výbohovu Poľanu. Na blízkych Ostrôžkách bolo ešte donedávna vidieť pozostatky šiancov. Tu sa našlo i množstvo starobylých vojenských predmetov.

O pomeroch tejto doby rozpráva známy očovský rodák Matej Bel: „Cesta cez Ostrožky prv nebezpečná, teraz veľmi ľudnatá“. Keď Turci ohrozovali kraj tento, na Ostrožkách držalo stráž 100 pešiakov, aby udržali bezpečnosť proti nepriateľským prepadnutiam.

V roku 1636 obdržal Vígľašské panstvo Ladislav Čáky, v roku 1690 ho kúpila zvolenská vetva rodiny Esterházy a mala ho v majetku 180 rokov.

najstaršia zachovaná stavba v obci

Poddaných Vígľašského panstva po stáročia sužovali veľké útrapy. Odovzdávali dávky župe, cirkvi, eráru, Turkom, bezplatne opravovali pevnosti a cesty, pracovali na panskom.

Páni ich na dereši mučili a zabíjali. Bieda, hlad a podvýživa spôsobili, že ľud trpel chorobami. Pre svoje neznesiteľné položenie boli poddaní nútení zadovažovať si obživu krádežou, niektorí jednotlivo alebo v skupinkách zutekali z panstva.

Najznámejším zbojníkom v Javorí bol v piesňach ospevovaný a na klokočskom cintoríne pochovaný Paľo Demikát.

V 17. a 18. storočí prichádzali na lazy pod Poľanou a v Javorí poddaní z Liptova a Oravy. Do Klokoča takto prišli Ľuptákovci, Sliackovci, Bartkovci, Gondovci a Farbiakovci. Ich hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka. Neskôr sa venovali i drevorubačstvu, chudobnejší sezónne pracovali na veľkostatku.

V 19. storočí sa v Klokoči, Stožku a Vígľašskej Hute – Kalinka ťažila síra. Keď roku 1840 údajne náhodou pri kopaní našiel jeden miestny občan krásne kusy čistej síry, riaditeľstvo štátnych baní v Banskej Štiavnici zablokovalo celý priestor obcí a začalo s ťažbou.

Bane boli v prevádzke asi 15 rokov a boli vybavené i prevádzkovými budovami. Ťažba v týchto baniach bola vždy primitívna, čerpanie spodnej vody bolo veľmi nákladné, pracovné prostredie pre unikajúci sírovodík nezdravé.

Síru ťažili pre vojenské účely a dodávali ju banskobystrickým prachárom. V roku 1855 sa tu vyťažilo ešte okolo 600 centov síry, ale v roku 1862 bola pre nerentabilnosť prevádzka v baniach na čas pozastavená.

Až v poslednej dobe sa v lokalite Baniská po výdatných dažďoch prepadla klenba vchodu do sírnej bane.

Po roku 1892 pre potrebu zvolenskej Unionky sa v Klokoči, Stožku a Vígľašskej Hute – Kalinke až do 1. svetovej vojny ťažila železná ruda. Počas komasácie urbaciálneho podľa pasty v rokoch 1888 a 1893 boli nútení zo Stožku do Klokoča sa presťahovať Čelovci, Výbošťokovci a Vyletelovci.

Sociálne pomery ľudu na lazoch na prelome 19. a 20. storočia sa zhoršovali. Obyvateľov sužovali choroby a alkoholizmus, čoraz častejšie sa vyskytovali krádeže, najmä dobytka, prekvitalo i pytliactvo. V roku 1904 bola preto zriadená žandárska stanica.

Prvá svetová vojna pripravila mnohé ženy o mužov, deti o otcov. V medzivojnovom období muži odchádzali za zárobkom do cudziny. Obyvatelia Klokoča často odchádzali na sezónne práce (na roboty) na južné Slovensko (na Maďare), lebo v blízkom vígľašskom štátnom veľkostatku prácu vždy nenašli.

Niektorí občania dostali zamestnanie pri výstavbe pevnej cesty zo Slatinských Lazov do Klokoča v roku 1932, alebo i neskôr na stavbe cesty Vígľaš – Modrý Kameň. Klokočania si v roku 1932 postavili i murovanú dvojtriednu školu. Mnoho mladých mužov bojovalo v 2. svetovej vojne. Zapojili sa tiež do protifašistického odboja. 

Partizánskej skupine kapitána Kalašnikova operujúcej v Podpoľaní občania dali 10 kusov dobytka. Obec oslobodili sovietske a rumunské vojská 18. februára 1945. Pri prechode frontu mnohí Klokočania prišli o život alebo boli ranení.

Zverejnené 18.08.2017